Prečo brain fail, teda zlyhanie mozgu?

Prečo brain fail, teda zlyhanie mozgu? Ľudia majú tendenciu veriť, že ľudský mozog je objektívna mašina, ktorá človeka dokonale riadi. Máločo je ďalej od pravdy – ľudský mozog sa dopúšťa mnohých chýb, hlavne v spôsobe myslenia. Naše mozgy používajú filtre, ktoré sa postupne vyvíjali, aby nám pomohli prežiť. Ale to, čo nám bolo treba v čase, keď sme žili ako malé skupiny v jaskyniach, nie je vždy praktické alebo použiteľné v modernom živote, aký žijeme dnes.

Tieto filtre v našom mozgu sa nazývajú kognitívne skreslenia. Nie sú to chyby v myslení, majú svoj účel a nijako nesúvisia s inteligenciou. Spúšťajú sa u každého z nás za vhodných okolností.

V podstate nás nútia odkloniť sa od racionálneho myslenia. Prečo? Z niekoľkých dôvodov:

Náš mozog je výkonný, ale podlieha aj obmedzeniam. Sme teda nastavení tak, aby sme si rozhodovanie zautomatizovali, čo nám šetrí čas a energiu. Keby sme museli hodiny premýšľať o každom jednom rozhodnutí, ktoré musíme urobiť, veľa by sme toho v živte nestihli.

Ako však tieto kognitívne skreslenia vyzerajú v praxi? Tu je niekoľko príkladov:

SKLON PRECEŇOVAŤ AUTORITU

Toto skreslenie môžeš často vidieť použité (či skôr zneužité) v reklamách. Sklon preceňovať autoritu je prirodzená tendencia považovať názory a pokyny autority za významné a dôležité. Preto sme náchylnejší riadiť sa takýmito názormi či pokynmi. Autorita v tomto zmysle znamená nielen vodcu, ale aj odborníka, profesionála, znalého človeka, lekárky, právničky, vedca, skvelej športovkyne, učiteľa atď.

Toto skreslenie má dôležitý význam. Keďže nemôžeme vedieť všetko na svete, musíme sa spoliehať na schopnosti a vedomosti iných ľudí. Musíme dôverovať odborníkom, profesionálom, lekárom a iným, keď na to príde. Je však dobré pripomenúť si fakt, že mozog nám často sugeruje niekoho nasledovať len kvôli jeho vyžarovaniu autority a nie nevyhnutne na základe jeho reálnych schopností či argumentov. Preto je užitočné dvakrát si overiť zámery odborníka, jeho profesijnú minulosť alebo naše vlastné dôvody, prečo sa nám rady tohto konkrétneho človeka zdajú cenné.

Kde môžeme toto skreslenie pozorovať? Pravdepodobne si spomenieš na mnoho skutočných príkladov brutálnych vodcov z histórie, ktorých ľudia nasledovali, zabíjali v ich mene alebo za nich zomierali. Vodcovia môžu využívať svoju autoritu vo svoj prospech. Môže sa však vzťahovať aj na náboženských vodcov, ktorí využívajú svoj vplyv na presviedčanie nasledovníkov. Aj v tomto prípade si možno spomenieš na niektoré nedávne udalosti nábožensky motivovanej brutality a vojen.

Existujú však stovky menších každodenných príkladov. Ako už bolo spomenuté, toto skreslenie sa často používa v reklame. Herci v bielych plášťoch (akože zubári) odporúčajú zubné pasty, pretože názor zubára predsa považujeme za hodnotnejší ako odporúčanie pasty od náhodnej osoby. V jednej úspešnej reklame od firmy Dell predával počítače Sheldon Cooper (presnejšie herec Jim Parsons, ktorý hrá Sheldona Coopera, superinteligentného nerda zo seriálu Teória veľkého tresku). Vie Jim Parsons niečo o počítačoch? V skutočnosti nie, ale spájame si ho s geekom zo seriálu, ktorý vie o počítačoch všetko, a tak máme tendenciu podvedome dôverovať jeho radám. Hoci je teda pre nás zvyčajne veľmi prospešné nasledovať príklady spoločenských autorít ako sú právnici alebo lekári, občas je určite dobré zamyslieť sa nad pôvodom autority, ktorú niektorým, napríklad politickým autoritám alebo odborníkom v reklame, pripisujeme a nad tým, k čomu presne nás presviedčajú.

V skutočnosti je totiž pre mozog ľahké autoritu predstierať alebo fejkovať. V reklame na zubnú pastu stačí niekomu nasadiť biely plášť a mozog podvedome prikladá jeho názoru väčšiu váhu. Na internete niekedy stačí, ak niekto tvrdí, že je odborník a hneď majú jeho rady väčšiu váhu, aj keď sú možno úplne zavádzajúce.

Sklon preceňovať autoritu je v politike vážnym problémom. Ak určitá politická osobnosť vyžaruje charizmu, vodcovstvo alebo iné znaky, ktoré si spájame s autoritou, tieto vlastnosti často považujeme za dôležitejšie ako obsah jej prejavu. Podvedome neposudzujeme ani tak kvalitu jej argumentov, ale vnímame jej sebavedomie a auru autority. To je jeden z dôvodov, prečo si ľudia ako Hitler dokázali zabezpečiť takú masovú podporu. Apeloval na vrodenú predispozíciu ľudí nasledovať autority a dôverovať im. Nie je to naša vina, pretože tak sme nastavení už od praveku, ale predsa len môžeme urobiť niečo, aby sme to minimalizovali.

Niekedy si stačí položiť otázky: a) Je to naozaj autorita v danej oblasti? b) Existujú určité motívy, ktoré by mohli ovplyvniť pravdivosť názoru tejto autority? c) Dvakrát si over, prečo sleduješ alebo volíš určitých politikov alebo političky. Je to preto, že máš pocit, že sú kompetentní alebo naozaj presne vieš, čo zastávajú? Dokážeš vymenovať skutočné kroky, charakteristiky a politiky týchto ľudí, ktoré naozaj dokazujú ich kompetentnosť?

VNÚTROSKUPINOVÉ SKRESLENIE

Robíme to neustále a vo všetkých možných prostrediach. Je to natoľko vrodená tendencia, že štúdie ukazujú, že ľudia môžu byť náhodne zaradení do skupiny s inými ľuďmi, s ktorými nemajú nič spoločné a nikdy predtým sa nestretli, a napriek tomu sa po zadelení do skupín začnú správať veľkorysejšie k členom svojej skupiny a ľahšie si vytvoria nepriateľský vzťah k členom patriacim do tej druhej skupiny. Deje sa to bez akéhokoľvek iného dôvodu, než že toto skreslenie je v nás ľuďoch tak hlboko zakorenené, že sa automaticky spúšťa, keď vnímame, že patríme do nejakej skupiny. Ruka v ruke s tým ide tendencia myslieť si menej o členoch inej skupiny, do ktorej nepatríme. V príklade futbalových fanúšikov to znamená nielen myslieť si, že sme lepší, ale aj prísnejšie posudzovať to, čo robí druhá skupina. Na ich úkor si vytvárame pocit identity postavený na myšlienke, že sú oni sú „horší“ ako my.

V skutočnosti je to základom diskriminácie – lepšie zmýšľanie o sebe a o skupine, do ktorej patríme, a oveľa horšie zmýšľanie o inej skupine, čoho dôsledkom je znevažovanie a zlé zaobchádzanie s členmi tejto druhej skupiny v reálnom živote.

Asi si vieš predstaviť, ako ľahko sa toto skreslenie zneužíva. Na kognitívnych skresleniach je naozaj náročné to, že sa spúšťajú automaticky, ako reflex, bez nášho vedomého premýšľania. Sú súčasťou nášho nevedomého, takzvaného automatického myslenia. Preto sa nimi môžete nechať ovplyvniť a najmä marketingová a politická komunikácia sa môže zamerať na skreslenia, aby nás presvedčila niečo si kúpiť alebo niekoho voliť.

Vnútroskupinové skreslenie je cielené vždy, keď politik hovorí o „nás“ a o „nich“, teda o „našich ľuďoch, kam patríme“, a o tých „ostatných [vlož skupinu], kam nepatríme“. Takýchto príkladov sú doslova milióny. Možno si to nepamätáš, ale keď chcel americký prezident George W. Bush začať vojnu proti teroristickej skupine Al-Káida a následne zaútočil na Afganistan a Irak, predniesol takýto neslávne známy prejav:

„Američania sa pýtajú: Prečo nás [oni] nenávidia?

[Oni] nenávidia to, čo vidia priamo tu, v tejto sále: demokraticky zvolenú vládu. Ich vodcovia sú samozvaní. Nenávidia naše slobody… Sú proti nám, pretože im stojíme v ceste.“

Ide o techniku, ktorá apeluje na vrodené vnútroskupinové skreslenie. Slová ako „my“, „nás“, „náš“ , „oni“ a „ich“ sú typickými príkladmi reči, v ktorej hovoriaci rozdeľuje spoločnosť na dve kategórie. Cieľovou skupinou sme „my“, „tí dobrí“, a „oni“ sú „tí zlí“. Toto rozdelenie môže automaticky spúšťať vnútroskupinové skreslenie. Okrem toho je ľahké ľudí presvedčiť, že identifikovaná druhá skupina „oni“ sú potenciálnym nebezpečenstvom (uvidíme to pri nižšie pri negatívnom účinku) a zmobilizovať Američanov za vec – vojensky zasiahnuť proti „nim“.

V reálnom živote je veľa politikov z rôznych krajín, ktorí sa vo svojich prejavoch snažia zneužívať vnútroskupinové skreslenie. Tu je niekoľko príkladov:

„Nepripúšťam, že by sa napríklad červeným Indiánom v Amerike alebo černochom v Austrálii stala veľká krivda. Nepripúšťam, že týmto ľuďom sa stala krivda tým, že na ich miesto prišla silnejšia rasa, rasa vyššej úrovne, svetovejšia rasa, aby som to tak povedal.“ – Toto povedal slávny bývalý britský premiér Winston Churchill.

„Vaše krajiny sú posiate americkými základňami so všetkými neveriacimi a korupciou, ktorú v nich šíria.“ – Toto povedal vodca al-Káidy Ayman al-Zawahiri, ktorý v prejave pri príležitosti 18. výročia útokov z 11. septembra (neslávne známe útoky teroristickej skupiny al-Káida z 11. septembra na Manhattanské dvojičky a ďalšie ciele na území USA) vyzval moslimov, aby útočili na vojenské ciele v USA, Európe, Izraeli a Rusku.

„Obrana našich hodnôt a našej identity si vyžaduje reguláciu prítomnosti islamu a islamských organizácií v Taliansku.“ – toto vyhlásil taliansky krajne pravicový politik Matteo Salvini.

Vidíš? Vždy sa nájdu „my“, ktorí sme o niečo lepší a spravodlivejší, či už sú to Briti pre Churchilla, moslimovia pre al-Zawahíriho alebo Taliani pre Salviniho. A vždy sú nejakí „zlí“, nie pár, nie len tí, čo robia zlé veci, teroristi, vrahovia a tak ďalej, ale celé etnikum, celý národ. Pre Churchilla boli menejcenní pôvodní obyvatelia Austrálie a Ameriky, pre vodcu al-Káidy Ajmana al-Zawáhirího sú menejcennou skupinou Američania a tí, ktorí sa neriadia jeho chápaním islamu, zatiaľ čo pre Salviniho sú problémom všetci moslimovia.

Opäť ide o techniku, ktorú poznal aj Hitler. Ten raz povedal, že „geniálny vodca musí mať schopnosť spôsobiť, že rôzni protivníci budú vyzerať, akoby patrili do jednej kategórie“. Takto sa vytvorí ľahko rozpoznateľná skupina „tých druhých“, „zlých“, „nepriateľov“, a je veľmi ľahké obviniť „ich“ z nejakých zlých vecí, nasmerovať hnev ľudí proti nim a nie proti vlastným politikom.

Ako vôbec môžeme prekonať vnútroskupinové skreslenie? V prvom rade je dobré si toto skreslenie uvedomovať. Keď budeš nabudúce počuť politika tvrdiť, že všetci „oni“ sú zlí a robia toto a toto, zamysli sa nad tým, že to nikdy nie je také jednoduché a pripomeň si, ako rôznorodá je aj tá najmenšia skupinka ľudí, ktorej si súčasťou. Rôznorodosť teda platí aj pre iné skupiny a nemôžu byť všetci „zlí“. Nezabúdaj, že len preto, že ti nejaká skupina môže byť neznáma, nemusí nevyhnutne predstavovať hrozbu. A ak sa niekto snaží zjednodušovať politickú tému na „my dobrí“ a „táto skupina ľudí celá zlá“, znamená to, že sa snaží zneužiť, že tvoj mozog na takéto rozdelenie do skupín reaguje automaticky, ani si to nemusíš uvedomovať. Ak si chceš byť istý/á, že svoje politické názory si formuješ na základe faktov a svojich presvedčení, tak sa pri rečiach typu „my“ verzus „oni“ vždy radšej zamysli nad skutočným jadrom problému.

SKLON K SEBAPOTVRDZOVANIU

Pravdepodobne si sa už niekedy so sklonom k sebapotvrdzovaniu stretol alebo stretla, možno bez toho, aby si si to uvedomil/a. Sklon k sebapotvrdzvaniu, po anglicky confirmation bias, je veľkým nepriateľom vedy a procesu učenia sa. Výskum totiž ukazuje, že sme veľmi dobrí v skúmaní informácií, ale nie vždy dokážeme vyhodnotiť ich objektívnosť.  V skutočnosti máme tendenciu vyhľadávať informácie, ktoré potvrdzujú to, čo si už myslíme, že už o danej téme vieme. Čím silnejší je náš názor na danú problematiku, tým viac máme tendenciu, viac či menej podvedome, ignorovať fakty a informácie, ktoré spochybňujú náš doterajší názor, a vyhľadávať a vyberať si len tie informácie, ktoré naše presvedčenie potvrdzujú.

Je to podobné ako pri googlení: zobrazia sa ti výsledky, ktoré viac-menej zodpovedajú tomu, čo si predtým napísal/a do vyhľadávacieho riadku. Dostaneš množstvo zdanlivo relevantných informácií, ale pravdepodobne si nezohľadnil/a spôsob, ako si ich hľadal/a. Napríklad chceš zistiť niečo o výživovej hodnote jabĺk a myslíš si, že jablká sú zdravé. Pravdepodobne do Googlu zadáš „jablká sú zdravé“ namiesto niečoho neutrálnejšieho, napríklad „zdravotné účinky jabĺk“.

Informácie zhromažďujeme a interpretujeme selektívne tak, aby potvrdzovali naše existujúce presvedčenia a názory. Môžeme zájsť až tak ďaleko, že budeme tvrdšie posudzovať kritiku našich presvedčení, spochybňovať zdroje údajov tejto kritiky, autora, fakty a ich integritu, pričom vôbec nespochybňujeme zdroje, ktoré potvrdzujú naše vlastné presvedčenie. Ide o dvojitý meter, ktorý nás robí zraniteľnými voči fake news a dezinformáciám.

Sklon k sebapoptvrdzovaniu môže mať vážne dôsledky. Predpokladajme napríklad, že policajt, ktorý vedie trestné vyšetrovanie, má podozrenie, kto mohol spáchať trestný čin. V takom prípade by mohol posudzovať zhromaždené dôkazy tak, že by bral menej do úvahy tie, ktoré spochybňujú jeho názor, a zároveň by uprednostnil tie, ktoré potvrdzujú jeho názor. To môže viesť k nesprávnym záverom. Alebo ak už máme určité predsudky voči skupinám, napríklad pocit, že politici sú skorumpovaní, potom sme náchylnejší všímať si zdroje a správy, ktoré tieto predpoklady potvrdzujú, a prikladáme im väčšiu váhu ako správam, ktoré nám ukazujú pozitívne príklady politiky a práce politikov.

Toto skreslenie je často aj základom hoaxov a fake news. Ľudia im môžu veriť, pretože potvrdzujú niečo, čomu už veria alebo čomu chcú veriť. A ani to nie je novodobým fenoménom. Hoaxy pravdepodobne existujú tak dlho, ako dlho ľudia žijú v spoločnostiach.

Jeden obzvlášť krvavý príklad sa odohral v stredoveku. V tých časoch bol antisemitizmus, teda predsudky a rasizmus proti Židom, pomerne bežný. Mnohí kresťania obviňovali Židov z vraždy Ježiša (v stredoveku, viac než tisíc rokov po tom, čo sa to malo odohrať) alebo sa im nepáčilo ich náboženstvo, spôsob života. Už počas križiackych výprav boli Židom postupne obmedzované možnosti vykonávať určité povolania, museli nosiť žltý odznak alebo boli dokonca vyháňaní z miest a krajín (k prvému vyhnaniu Židov v Európe došlo v Anglicku v roku 1290). Za takýchto okolností vypukla v polovici 14. storočia pandémia – záhadná choroba nazývaná čierna smrť. Choroba sa rozšírila po celej Európe a v priebehu desiatich rokov zabila 20 – 25 miliónov Európanov a ďalších 35 miliónov Číňanov. V tých časoch ľudia nevedeli o existencii vírusov ani baktérií, takže zhoršenie zdravotného stavu sa často pripisovalo otrave. Hneď ako sa choroba v roku 1346 dostala do Európy, niekto začal šíriť hoax, že to bude tým, že Židia otrávili studne. Tento stredoveký hoax sa šíril prostredníctvom fám, ľudia si ho medzi sebou rozprávali v dobe bez médií. Studne boli vtedy dôležitou súčasťou infraštruktúry stredovekých miest – boli zdrojom pitnej vody. Okrem iných „dôkazov“ pre tento hoax ľudia tvrdili, že predsa Židia boli menej postihnutí touto chorobou. To mohlo v skutočnosti byť spôsobené napríklad tým, že Židia žili v oddelených oblastiach, nechodili často k verejným studniam alebo tým, že ich náboženské zvyky vyžadovali prísnejšiu hygienu.

Hrozná konšpirácia, že Židia trávia studne, sa šírila ako lesný požiar a v dôsledku toho boli v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Francúzsko a Švajčiarsko ľudia napádali, vraždili alebo vyháňali celé komunity Židov. Tisíce Židov kvôli tejto lži zomreli alebo boli vyhnaní.

Ale prečo tomu ľudia verili? Okrem iného pre to, že v týchto spoločnostiach už bolo zakorenených veľa predsudkov a nedôvery. Konšpirácia poskytla vysvetlenie, ktoré potvrdzovalo to, čomu chceli veriť, jednoducho povedané, že Židia sú „zlí“. Mozog uprednostňuje vysvetlenie, ktoré už potvrdzuje to, čo si myslíš, pretože to šetrí čas a energiu v porovnaní so zdĺhavým uvažovaním, ktoré by si musel/a robiť zakaždým, keď je tvoj názor spochybnený.

Aj v súčasnosti dochádza k násilným incidentom kvôli hoaxom a konšpiráciám. V Indii sa cez WhatsApp šírilo video, v ktorom sa tvrdí, že nejakí muži unášajú deti. V celej Indii bolo zabitých približne 24 ľudí, pretože si ich ľudia pomýlili s údajnými únoscami detí. V skutočnosti bolo toto video úplný fake – bolo zostrihané a vystrihnuté z videa kampane za bezpečnosť detí v Pakistane a s Indiou nemalo nič spoločné.

Čo môžeš urobiť proti sklonu k sebapotrdzovaniu? Neznamená to, že nemôžeme mať názory alebo že aj v tých najabsurdnejších teóriách by mala byť troška pravdy. Niektoré veci sú naozaj fakticky nesprávne. Rovnako mnohými vecami si istí byť môžeme.  Vedieť o tomto sklone nám môže pomôcť byť otvorenejší voči iným vysvetleniam a podrobiť skúške správnosti aj naše vlastné pevné názory. Pri vytváraní názoru sa snaž posúdiť, či ho zakladáš na faktoch. Urobil/a si si prieskum? Ak áno, bolo to tým, že iný používateľ na Instagrame alebo Facebooku napísal niečo, čo sa zhodovalo s tvojimi názormi, a preto sa cítiš vo svojom presvedčení utvrdený/á? Použitie viacerých oficiálnych zdrojov môže pomôcť zabezpečiť, aby si bol/a skutočne informovaný/á.

DAVOVÉ SKRESLENIE

Ako sme už spomenuli, ľudia sa vyvinuli tak, že na prežitie potrebujú byť v skupine a spolupatričnosť s ostatnými členmi skupiny ľuďom pomáhala skupinu utužiť, čiže zvýšiť šance na prežitie. No a spolu s tým sa vyvinulo aj tzv. davové skreslenie alebo tendencia prijímať presvedčenia, názory a myšlienky tým viac, čím viac ostatných ľudí ich už prijalo. Je to svojim spôsobom prispôsobovanie sa ostatným, aby sme zapadli. Keď v niečo verí viac ľudí, ostatní tiež „naskočia na rozbehnutý vlak“ bez ohľadu na vec samotnú alebo na to, či ju podporujú fakty. Inými slovami, ak si myslíme, že určitý názor je veľmi populárny, sme náchylnejší prijať tento názor tiež, aby sme boli súčasťou toho, čo vnímame ako „víťazný tím“. Keď sa zdá, že väčšina skupiny robí určitú vec, nerobiť túto vec je pre nás čoraz ťažšie.

To je aj základom módnych trendov: čím viac ľudí vidí, že niečo nosia iní ľudia, tým viac to budú chcieť nosiť sami. Ako často sa ti nepáčili nejaké topánky alebo oblečenie a nakoniec si si ich aj tak kúpil/a, pretože ich nosili všetci kamaráti? Ako často si sa bál/a priznať, že sa ti páči nejaká kapela a predstieral/a si, že sa ti nepáči, pretože ostatným sa táto kapela strašne nepáčila?

Ľudia majú tendenciu prispôsobovať sa. Má to svoje výhody. Robiť to, čo robia ostatní, nám v podstate šetrí čas, aby sme sa tým zaoberali sami. Tým, že dôverujeme analýze iných ľudí, nemusíme si už my dávať tú námahu. Pomáha nám to tiež zapadnúť, patriť do skupiny. Na druhej strane to na nás vyvíja tlak, aby sme podporovali názory alebo robili veci, ktoré by sa nám inak nepáčili, vyvracali ich alebo aby sme sa prispôsobovali viac, než je nám komfortné.

V známom experimente, ktorý sa mnohokrát opakoval, dostali ľudia do rúk sadu paličiek a mali ukázať, ktorá z nich je kratšia ako ostatné. Všetci respondenti okrem jedného boli inštruovaní, aby presvedčivo uviedli nesprávnu odpoveď a ukázali na dlhšiu paličku. V pokuse sa sledovalo, ako sa zachová tá jedna osoba, ktorá nebola poučená a mala ukázať najkratšiu paličku. Táto osoba sa väčšinou pridala na stranu väčšiny a ukázala nesprávnu paličku, aj keď bolo úplne zjavné, ktorá palička je najkratšia. V skutočnosti by sa 75 % ľudí rozhodlo pre väčšinový názor a poskytlo by nesprávnu odpoveď na jednoduchú otázku, pretože je to v súlade s naším hlboko zakoreneným ľudským inštinktom prispôsobiť sa.

Tento fenomén je veľmi užitočný počas politických kampaní a volebných súbojov: čím viac ľudí vidí, že iní ľudia hlasujú za určitú stranu alebo kandidáta, tým je pravdepodobnejšie, že budú tiež hlasovať za túto stranu alebo kandidáta.

To neznamená, že všetko, čo človek robí alebo sa mu páči, robí preto, lebo nasleduje dav. Napriek tomu je dobré mať na pamäti, že naše rozhodnutia môžu byť niekedy ovplyvnené inými, dokonca aj bez toho, aby sme si to uvedomovali a že naše konanie môže odrážať náš prirodzený ľudský sklon chcieť byť súčasťou „víťazného“ tímu. Iróniou je, že máme tendenciu smiať sa, že ľudia sú ovce, ktoré nasledujú nejaký politický alebo módny trend.

V skutočnosti to robíme všetci. Dokonca aj politická účasť sa najčastejšie zakladá na preferenciách iných ľudí v našom okolí, kamarátov, rovesníkov alebo členov rodiny.

Ako prekonať toto skreslenie? Niekedy si nájdi čas a úprimne sa zamysli nad tým, prečo sleduješ určitý trend. Je to preto, že sa ti páči, alebo preto, že sa páči tvojim kamarátom? Pripomeň si, prečo volíš určitú politickú stranu alebo si jej členom/členkou – súhlasíš s tým, čo strana robí a navrhuje alebo chceš zapadnúť medzi členov?

Pozitívne je, že toto skreslenie môžeš využiť aj na zmenu svojho života. Stretávaj sa s ľuďmi, ktorých obdivuješ a rešpektuješ, v nádeji, že si naozaj „…priemerom piatich ľudí, s ktorými trávite najviac času“, ako hovorí známy citát. Nájdi si taký „rozbehnutý vlak“, na ktorý by si naozaj chcel naskočiť.

NEGATÍVNY ÚČINOK

Určite sa ti už stalo, že ťa niekto urazil alebo o povedal niečo zlé, možno za tvojim chrbtom alebo si bol/a len v niečom neúspešná a táto skúsenosť ti na dlhý čas pokazila náladu. Bez ohľadu na to, že všetko ostatné dopadlo perfektne a iní ľudia povedali o tebe len pekné veci, tá jedna negatívna spätná väzba sa ťa držala ako žuvačka na topánke.

Samozrejme, je normálne, že niektoré veci, ktoré sa nám stanú, v nás vyvolávajú zlé pocity, že sme niekedy smutní alebo kvôli nim trpíme, ale ľudský mozog funguje tak, že negatívne zážitky a s nimi spojené negatívne emócie majú tendenciu sa udržať silnejšie. Jedna zlá urážka, negatívna spätná väzba alebo neúspešná skúška nám zničí náladu s oveľa väčšou účinnosťou a dlhším trvaním ako radosť z úspechu alebo pochvaly. Je to individuálne, ale podľa štúdií je potrebné vyvážiť jednu negatívnu vec tromi pozitívnymi vecami rovnakej intenzity, aby sa ich vplyv vyrovnal.

Tento jav sa nazýva negatívny účinok a v minulosti mal pre naše prežitie ako druhu zásadnú funkciu: ľudia majú prirodzenú tendenciu učiť sa viac z negatívnych informácií. Bolo nevyhnutné zapamätať si negatívne veci a zážitky, aby sme sa im v budúcnosti vyhli, napríklad stretnutiu s medveďom pri jeho brlohu na určitom mieste v lese. Nevrátiť sa na to miesto zvyšovalo šance na prežitie. Z negatívnej informácie – ktorú sprevádzal strach alebo pocit ohrozenia – sme sa totiž naučili na prežitie dôležitejšiu informáciu ako z príjemnej, pozitívnej. Teraz ale už žijeme v úplne inom svete, čo znamená, že negatívny účinok na prežitie väčšinou nepotrebujeme.

Toto skreslenie alebo mozgový filter tiež znamená, že sa oveľa rýchlejšie sústredíme na negatívne informácie ako na pozitívne. To vysvetľuje, prečo nás negatívne správy tak priťahujú a prečo dominujú v správach. Tiež to vysvetľuje, prečo v politických správach tak často počúvame o ohrození a strachu – takéto slogany a politické posolstvá totiž skutočne upútajú našu pozornosť a utkvejú nám v pamäti. A čím negatívnejšie posolstvo alebo jeho zobrazenie, tým viac negatívnych pocitov a názorov si s danou témou spájame. Preto sa negatívne obrázky (zobrazujúce násilie alebo nejaké nebezpečenstvo) šíria na sociálnych sieťach podstatne rýchlejšie ako pozitívne politické posolstvá – jednoducho im mozog venuje viac pozornosti a podvedome ich považuje za dôležitejšie informácie.

Ako bojovať proti negatívnemu účinku? Aj keď to môže znieť ako klišé, môžeš svoj mozog naučiť zameriavať sa na pozitívne veci. Keď sa spustí negatívny účinok – dostaneš zlú spätnú väzbu, ktorá ti pokazila náladu – skús si uvedomiť, že je to kvôli negatívnemu účinku, že sa cítiš tak zle, a pripomeň si pozitívnu spätnú väzbu, ktorú si dostal/a. Negatívne veci si tiež lepšie zapamätáme, preto je dobré z času na čas si aktívne pripomenúť pozitívne momenty. Musíš mozgu poskytnúť pozitívne informácie, na ktoré sa môže sústrediť. A keď vidíš negatívne informácie v správach alebo v politike, sú to samozrejme častokrát dôležité informácie, ale nezabúdaj, že tvoj mozog im neférovo a zbytočne dáva preferenciu nad pozitívnymi správami.

EFEKT NEPRIATEĽSKÝCH MÉDIÍ

Keď čítame správy, nečítame len obyčajný text. Informácie spracúvame a interpretujeme. Správy vnímame cez vlastné hodnoty a názory, čiže pôvodné posolstvo správ môžeme trochu skresliť. Ako to presne funguje?

Keď máme nejaký názor (povedzme preferujeme vegánstvo), máme tendenciu myslieť si, že obsah médií je zaujatý proti nášmu názoru a že oveľa viac uprednostňuje opačné názory (konzumáciu mäsa). Platí to pre jeden a ten istý článok (reportáž atď.): ak si skupina vegánov a skupina ľudí, ktorí vegánstvom opovrhujú/obľubujú konzumáciu mäsa, prečítajú ten istý článok, obe ho môžu vnímať ako priaznivejší pre opačný názor a zaujatý proti ich vlastnému názoru.

Vysvetlením je, že správy interpretujeme cez optiku vlastných predsudkov a presvedčení. To znamená, že ak sa správa nezhoduje s našou predstavou o realite, musí byť zaujatá, zlá alebo nepresná. Zároveň je nepravdepodobné, že by sme správu, ktorá je zaujatá v náš prospech, považovali za nevyváženú – na správy, ktoré sú v súlade s naším názorom, zvyčajne neuplatňujeme rovnaké štandardy. Čím silnejší názor máme na danú problematiku, tým viac sa prejavuje tento efekt, takzvaný efekt nepriateľských médií.

Stáva sa to aj v iných kontextoch, napríklad v športe. Športoví fanúšikovia budú oveľa častejšie vnímať rozhodcu ako zaujatého proti ich tímu, ako ho budú vnímať ako zaujatého v prospech ich tímu. Keď fanúšikovia súperiacich tímov sledujú ten istý zápas, často vnímajú rozhodcu ako zaujatého voči svojej strane. Ide o viac než len emocionálnu zaujatosť. V nedávnych štúdiách boli fanúšikovia požiadaní, aby spočítali počet priestupkov, ktorých sa dopustila jedna alebo druhá strana. Sústavne uvádzali, že ich vlastné mužstvo sa dopustilo menšieho počtu priestupkov, ako tomu bolo v skutočnosti, čím sa im rozhodca zdal zaujatý.

K tomuto efektu dochádza v kontexte mainstreamových médií, kde si uvedomujeme, že danú problematiku sleduje veľký počet ľudí. Ak považujeme článok za neobjektívny alebo „nepriateľský“ voči nášmu postoju, máme pocit, že médiá informujú skreslene o probléme, ktorý je pre nás dôležitý, a že táto skreslená správa ovplyvní mnoho ľudí. Pozor: toto nie je otázka kvality určitých médií. Niektoré médiá sú lepšie a niektoré horšie. Niektoré články sú subjektívnymi komentármi a inklinácia k nejakému názoru je z nich jasná. Ale my tu hovoríme o všeobecnom spravodajstve, ktoré by sa malo aspoň snažiť byť objektívne. Efekt nepriateľských médií však nastupuje aj pri tých najobjektívnejších článkoch. Je to otázka vnímania na strane čitateľa a diváka, nie objektívnych kvalít správy. Čitateľ sa totiž viac sústredí na tie detaily, ktoré nesúhlasia s jeho názorom a menej na tie, ktoré potvrdzujú jeho presvedčenie. Preto má vo výsledku pocit, že článok je neobjektívny, nespravodlivý voči téme, resp. voči „pravde“.

Potom sa môže stať, že ľudia budú mať pocit, že toto médium alebo mainstreamové médiá vo všeobecnosti nie sú objektívne a „zapredali sa“ niektorým záujmovým skupinám. V dôsledku toho môžu títo ľudia hľadať alternatívne zdroje, často mimo hlavného mediálneho prúdu, pričom niektoré z nich prinášajú správy pochybnej kvality alebo charakteru.

Nepoctiví politici sa odvolávajú na toto kognitívne skreslenie tým, že označujú všetky médiá za „nepriateľské“ alebo zaujaté, hoci v skutočnosti zvyčajne len informujú o faktoch a nevynechávajú negatívne detaily. Pozri, čo o médiách napísal na Twitteri Donald Trump, bývalý americký prezident, po tom, čo odmietol mať v Bielom Dome tlačovú konferenciu:

„Načo sú tlačové konferencie v Bielom dome, keď médiá kladú len nepriateľské otázky a odmietajú presne informovať o pravde a faktoch. Majú rekordnú sledovanosť, & Američania dostávajú len fake news. Nestojí to za ten čas a námahu!“

Samozrejme, že médiá majú sú problémy, ktoré možno kritizovať, ale Trump priznal, že nemá rád médiá, pretože neinformovali tak, ako chcel on. Napriek tomu to bol účinný spôsob, ako spustiť efekt nepriateľských médií medzi jeho priaznivcami – podporuje ich v tom, aby nedôverovali mainstreamovým médiám.

Čo by sme teda mali urobiť, aby sme tento efekt minimalizovali? Po prvé, je dobré vedieť, že toto skreslenie existuje, aby sme sa mohli cielenejšie snažiť vnímať správy z rôznych oficiálnych zdrojov. Všetky médiá informujú s trochou skreslenia, rovnako ako každý článok. Zhromažďovaním informácií z rôznych zdrojov by sa však tieto skreslenia mali do istej miery vyvážiť. Ďalšou stratégiou je pozrieť sa na reakcie iných na rovnaké správy. Predpokladajme, že človek má pocit, že správa je zaujatá voči jeho postoju a rovnaký pocit majú aj zástancovia opačného postoja. V takom prípade je pravdepodobné, že článok je v skutočnosti neutrálny.

EFEKT NADRADENOSTI OBRAZU

Efekt nadradenosti obrazu je jednoduchý. Obrázky, teda vizuálne zobrazenia, si pamätáme lepšie ako text. Ľudia si budú pamätať pravdepodobne 10 % toho, čo si pred troma dňami prečítali. Keď pridáme obrázok, ktorý tento text vizuálne doplní, zapamätajú si približne 65 %. Preto sú reklamy a internet plné obrázkov, aby upútali našu pozornosť a predali nejaké posolstvo, lebo si ho pravdepodobne lepšie zapamätáme.

Uprednostňovanie obrázkov pred textovými informáciami znie intuitívne, ale fakty a čísla toto tvrdenie potvrdzujú. Náš mozog potrebuje na pochopenie obrázku iba 0,1 sekundy. Čítanie 200 až 250 slov však trvá v priemere 60 sekúnd. Podľa štúdií si ľudia vizuálne informácie zapamätajú 6-krát lepšie ako informácie, ktoré si prečítali alebo vypočuli. To sa premieta aj do fungovania sociálnych sietí. Infografiky (t. j. vysvetľujúce obrázky s určitými údajmi) sa na internete zdieľajú o 200 % častejšie ako príspevky bez obrázkov. Príspevky na Facebooku s obrázkami majú viac ako 3,2-krát väčšiu angažovanosť (reakcie) ako príspevky bez obrázkov.

Mali by sme si byť vedomí tohto skreslenia, pretože na obrazy reagujeme veľmi silno. Je to dôležité najmä preto, že obrázky sa môžu použiť na manipuláciu alebo presviedčanie spôsobom, ktorý v skutočnosti nechceme.

Šokujúce obrázky sa dajú využiť na dobré účely, ako vidíte na týchto príkladoch sociálnej reklamy proti zabíjaniu zvierat na kožušiny a proti jazde na bicykli bez prilby. Obrázok vyjadruje posolstvo a vďaka nemu si zapamätáme obsah správy.

Ako môžu obrázky sprostredkovať významy alebo manipulovať s ľuďmi? Pozrime sa na príklad islamistickej teroristickej skupiny ISIS. Tí pôsobili v okolí Iraku a Sýrie počas vojny v Iraku (prvýkrát sa objavili v roku 2004 a boli porazení v roku 2017) a snažili sa v týchto oblastiach vytvoriť štát založený na veľmi tvrdej a okrajovej verzii islamu. Tento štát sa nazýval „kalifát“ a takéto kalifáty existovali aj predtým v minulosti, pričom posledný z nich zanikol začiatkom 20. storočia. ISIS vo svojom „kalifáte“ vládol terorom a páchal zverstvá na miestnom obyvateľstve, jezídskej menšine a LGBT ľuďoch. Videá, na ktorých členovia ISIS stínajú hlavy „ľuďom zo Západu“, boli súčasťou propagandy ISIS, ktorú zverejňovali na internete. Ale obrázky, ktoré ISIS používal na vykreslenie svojho Islamského štátu, boli ďaleko od toho, čo sa v skutočnosti dialo na mieste:

Podobne ako v tomto prípade ISIS často používal veľmi pozitívne obrazy zobrazujúce kalifát ako raj na zemi, aby oslovil moslimov na celom svete, aby sa pridali k ich úsiliu. Zvyčajne sa nezamýšľame nad obrazovým materiálom sprevádzajúcim články alebo nad tým, čo vidíme online. Vidíme ich len v okamihu a obrázky aj ich prvky rýchlo vyvolávajú emócie. Preto je efekt nadradenosti obrazu taký silný. Nebezpečenstvo vyplýva z toho, že častokrát tieto podnety spracúvame automaticky, bez toho, aby sme o nich skutočne vedeli alebo si ich všimli. Politická a iná komunikácia je na nás zameraná neustále, a hoci mozog obrazové informácie zachytáva, nemusíme si to plne uvedomovať.

Je dobré zamyslieť sa nad obrázkami, ktoré vidíme na sociálnych sieťach alebo ktoré sprevádzajú správy, ktoré čítame, pretože môžu výrazne ovplyvniť to, ako sa cítime v súvislosti s danou problematikou. Keď sa vyskytne dôležitá politická téma, na chvíľu sa zastav a pozri sa, aké obrázky sú použité – sú neutrálne alebo samy osebe nesú posolstvo, ktoré ťa má ovplyvniť?

EFEKT HUMORU

Efekt humoru znamená, že ľudia si lepšie zapamätajú informácie, keď ich vnímajú ako vtipné. Učiteľka by napríklad mohla využiť efekt humoru, aby pomohla študentom naučiť sa určitý koncept prostredníctvom vtipného príbehu, ktorý ho ilustruje v praxi.

Ľudia si vo všeobecnosti lepšie pamätajú informácie, ktoré vnímajú ako vtipné, než informácie, ktoré ako zábavné nevnímajú. Je to preto, že humor zlepšuje pamäť ľudí, či už sa snažia zapamätať si slovné informácie, ako sú slová a vety, alebo vizuálne informácie, ako sú obrázky a videá. Humor vedie k zvýšeniu záujmu a úrovne energie. Znižuje tiež negatívne emócie.

Výskum naznačuje, že ľudia si lepšie zapamätajú to, čo je vtipné a že sledovanie vtipných videí funguje ako duševná prestávka od práce. Po pozeraní vtipného videa ľudia dokonca dosahujú lepšie výsledky pri vykonávaní náročných úloh. V istej štúdii ľudia, ktorí sledovali vtipný videoklip, vydržali pri riešení nudnej úlohy dvakrát dlhšie  v porovnaní s ľuďmi, ktorí predtým sledovali neutrálne alebo pozitívne (ale nie vtipné) videá.

Skreslenie sa opakovane používa v reklamách a samozrejme na internete. Memečká, vtipy a vtipné videá sa nám ľahšie ukladajú do pamäti a zdieľajú sa oveľa viac ako písaný text.  Humor však môže pôsobiť aj opačne – lepšie si zapamätáte nejaký príbeh alebo meme, ktorý niekoho kritizuje – len preto, že to bolo vtipné. Humor robí neprijateľné veci prijateľnejšími. Nehovoríme tu o „nekorektnom“ humore, ale o tom, že určité záležitosti sa stávajú prijateľnými, pretože ich môžete ľahšie odbúrať slovami „no tak, to bol len vtip“. Tie môžu mať napríklad podobu naozaj odporných útokov na politické osobnosti alebo aj obyčajných užívateľov sociálnych sietí.

Napríklad humor môže robiť prijateľnými rasistické vtipy. Niet pochýb o tom, že sú niekedy aj vtipné, ale základný problém je v tom, že si ich ľudia ľahšie zapamätajú (vďaka efektu humoru). Posolstvo, ktoré vtip sprostredkúva, je teda ľahšie prijaté publikom.

Humor dokáže vyjadriť niektoré veci, ktoré by pri otvorenom vyjadrení alebo tvrdení vyzerali oveľa horšie. Preto sa humor často zneužíva v politickom prejave na vyjadrenie vecí, ktoré by inak neboli prijateľné. Vďaka nemu politická skupina vyzerá prijateľnejšie, ale takýmito posolstvami sa zároveň stanovujú nové hranice toho, čo je v spoločnosti v poriadku hovoriť nahlas.

Neznamená to, že sa teraz treba na všetky vtipy pozerať podozrievavo, len si treba všímať humor v politickom kontexte, na satirických, zábavných stránkach alebo na stránkach politických skupín. Niekedy stačí venovať pár sekúnd premýšľaniu, či by posolstvo bez vtipu nebolo cez čiaru.

EFEKT SPÁČA ALEBO ZDROJOVÁ AMNÉZIA

Efekt spáča znamená, že si zvyčajne pamätáme informácie, ktoré vnímame ako vtipné, negatívne, škandalózne a podobne, ale máme tendenciu zabudnúť na zdroj správy. Deje sa to takto: počujeme alebo vidíme nejakú presvedčivú informáciu, ale zdá sa nám podozrivá, a preto považujeme zdroj za nedôveryhodný. Spočiatku informácii neveríme, ale s odstupom času môžeme zabudnúť, odkiaľ sme informáciu získali a spomenieme si len na to, čo bolo povedané. A tu prichádza zvrat: keď už nie je jasné, odkiaľ sme informáciu získali, začneme jej veriť! Je to preto, že sme oddelili správu od zdroja, čo môže zvýšiť jej presvedčivosť.

Takto nám môžu v pamäti utkvieť fake news alebo najrôznejšie vymyslené štatistiky a jednoducho klamstvá. „Zabudneme“ k nim byť kritickí, pretože sme zabudli na spoľahlivosť zdroja.

Kde vidíš, že sa to prejavuje v každodennom živote? Je to základ ústneho marketingu, takto sa šíria recenzie produktov. Mohol ti to povedať kamarát alebo predajca, prípadne si si prečítal/a recenziu na fóre. V danom okamihu budeš mať jasno v tom, koho považuješ za dôveryhodného, aby ti odporučil dobrý výrobok, ale neskôr si pravdepodobne zapamätáš len podstatu recenzie a nie, či bol zdroj dôverychodný.

Napríklad presvedčenie, že vakcíny spôsobujú autizmus, je výsledkom efektu spáča. V minulosti človek menom Wakenfield spravil štúdiu, ktorá tvrdila, že dokazuje autizmus. Vysvitlo, že tento „vedec“ spravil totálne fušerskú robotu a že dokonca bol v konflikte záujmov, štúdiu s takýmto výsledkom si uňho v podstate objednali. Štúdia bola neskôr rozobratá na drobné, celá jeho metóda bola nevedecká a nebol ani ochotný tento pokus zopakovať, aby svoje výsledky potvrdil. Štúdia bola zdiskreditovaná a neskôr  vyradená zo všetkých vedeckých zdrojov, pretože jej závery boli fakticky nesprávne. Ľudia si však pamätali pôvodnú šokujúcu informáciu, že vakcíny spôsobujú autizmus a postupne vyšumelo z pamäti, že zdroj sa ukázal ako vysoko nespoľahlivý.

Túto tendenciu môžete často vidieť aj v politických kampaniach. Môže ísť o vymyslený podvod, falošný negatívny príbeh o nejakom kandidátovi, ktorý poskytne nejaký úplne nedôveryhodný zdroj. Ľudia najprv tejto správe nedôverujú, ale neskôr, keď zabudnú, kde ju počuli, si spomenú na nejaké nejasné negatívne tvrdenia proti kandidátovi. Takže aj keď sa to spočiatku zdalo nepravdivé, špina by sa mohla na kandidáta nalepiť. To vo veľkej miere ovplyvňuje nerozhodnutých voličov, ktorí spočiatku odmietajú tieto informácie ako pokusy o ohováranie, ale neskôr si v dôsledku efektu spáča uchovajú len spomienku na informáciu, nie na jej zdroj, čo spôsobí, že budú hlasovať proti očierneným kandidátom.

Efekt spáča je tiež jedným zo základov toho, prečo sú fake news také rozšírené. Fake news sú vymyslené alebo nepravdivé správy, vytvorené s cieľom dezinformovať verejnosť alebo ju zahltiť propagandou. Ľudia môžu spočiatku správe nedôverovať, ale neskôr, s odstupom času, si informácie v pamäti uchovávajú a na zdroj zabudnú. Výsledkom preto časom môže byť, že ľudia, ktorí spočiatku informáciám nedôverovali, im neskôr môžu uveriť.

Účinok môže zmiznúť, ak sa ľuďom pripomenie zdroj. Jediný účinný spôsob, ako prekonať všetky účinky efektu spáča, je spochybniť a preskúmať zdroj svojich vedomostí. Ak sa k tebe dostane určitá informácia, treba zistiť kvalitu a spoľahlivosť zdroja a zhodnotiť platnosť informácie skôr, ako na základe nej začneš konať.

EFEKT RUŽOVÝCH SPOMIENOK

Všetci trpíme týmto skreslením. Ak si spomenieš na svoju poslednú dovolenku, čo si predstavíš? Pravdepodobne nejakú piesočnatú pláž, zábavu s kamošmi, krásne západy slnka alebo výhľad z vrcholu hory. Nepredstavíš si drobné nepríjemnosti, ktoré vám dovolenku  pokazili ako napríklad dlhé čakanie v radoch na niektoré pamiatky, hrozné jedlo alebo konflikty, ktoré ste spolu mali. Tie sa vytratili – spomienky na dovolenku sa stali ružovejšími – a neskôr si spomenieš na nepomerne pozitívnejší obraz celej tejto udalosti.

Efekt ružových spomienok je teda neobjektívny, pretože nás núti hodnotiť minulosť pozitívnejšie ako prítomnosť. Prispieva k tomu mnoho faktorov: minulé emócie sú menej intenzívne ako tie súčasné a o minulosti premýšľame abstraktnejšie ako o prítomnosti, kde sa musíme zaoberať rôznymi drobnosťami, napríklad plnením nepríjemných úloh. Dôležité je aj to, že už vieme, ako sa minulý príbeh skončil. Vieme, ako udalosti dopadli, zatiaľ čo v prítomnosti nevieme, ako sa budú naše aktivity vyvíjať. Preto je s tým spojená pomerne veľká neistota a stres. Ale čo sa týka minulosti? Nie, tam zostáva len ružový obraz istoty. Môže to pripomínať nostalgiu, ale nostalgia je túžba po minulých skúsenostiach a nemusí byť nevyhnutne založená na zaujatej perspektíve. Efekt ružových spomienok je pohľad na minulosť cez ružovú optiku, skresľuje skutočný príbeh a zabúda na negatívne nepríjemnosti.

Keď majú ľudia dobré spomienky na minulosť, majú tendenciu aplikovať ich aj na politické pomery alebo celú spoločnosť. Ľudia majú často tendenciu hodnotiť minulé vlády pozitívnejšie, pretože si ich pozitívne spájajú so svojou mladosťou. Ich mladícke šťastie však pravdepodobne nemalo s konkrétnou vládou veľa spoločného. Tu politická propaganda vo veľkej miere čerpá z ružových spomienok a apeluje na pocity ľudí, že „predtým bolo lepšie.“ Ako sme videli, často je to len preto, že ľudia s odstupom času zabudli na negatívne aspekty.

Mnohí politici a političky radi manipulujú týmto kognitívnym skreslením. Zakaždým, keď niekto sľubuje „návrat do slávnej minulosti“ alebo „späť do čias našej tradičnej spoločnosti“, snaží sa vyvolať efekt ružových spomienok – tendenciu spomínať na minulosť pozitívnejšie. V minulosti to mohlo to byť lepšie, ale väčšinou nie kvôli politike. Možno len preto, že ľudia boli mladší.

Pozri sa, ako to môže vyzerať na prejave politika z Konfederácie, pravicovej poľskej politickej strany:

„Chcem krajinu ľudí, ktorí neodmietajú svoje korene a vieru, neponižujú svoje autority. Taká je väčšina Poliakov, chcú normálnosť a zdravý rozum. Chcú rozvíjať poľské tradície evolučným spôsobom a nie ich zavrhovaním v záujme nepochopenej modernosti…“

Vykresľuje ružový obraz tradičného Poľska, ktoré ohrozujú politické a spoločenské zmeny a pokrok. Mozgu je vrodené prepadnúť pocitu, že kedysi bolo naozaj lepšie. Preto je ošemetné zakladať svoje politické presvedčenie na ružových spomienkach. Treba mať na pamäti, že minulosť nikdy nebola taká bezproblémová, aká  nám v spomienkach javí, a súčasnosť je často lepšia, ako sa môže zdať, keď ju práve prežívaš.

Sources: 1. George W. Bush address: https://www.washingtonpost.com/wp-srv/nation/specials/attacked/transcripts/bushaddress_092001.html; 2. Winston Churchill quote: https://www.bbc.com/news/magazine-29701767; 3. Ayman Al Zawahiri quote: https://www.aljazeera.com/news/2019/9/11/al-qaeda-leader-urges-attacks-on-the-west-on-9-11; 4. Matteo Salvini quote: https://www.brainyquote.com/quotes/matteo_salvini_970885; 5. Antisemitism in Medieval Europe  Source: https://www.anumuseum.org.il/blog-items/700-years-before-coronavirus-jewish-life-during-the-black-death-plague/, https://www.britannica.com/topic/anti-Semitism/Anti-Semitism-in-medieval-Europe; 6. How Misinformation on WhatsApp led to a mob killing in India, The Washington Post, https://www.washingtonpost.com/politics/2020/02/21/how-misinformation-whatsapp-led-deathly-mob-lynching-india/; 7. Melanie Tamble: 7 Tips for Using Visual Content Marketing, https://www.socialmediatoday.com/news/7-tips-for-using-visual-content-marketing/548660/; 8. pictures: www.peta.org, https://www.globalgiving.org; 9. Excerpts from a speech made by one of the politicians from the Konfederacja Party: https://www.pap.pl/aktualnosci/news%2C666017%2Cbosak-polacy-zasluguja-na-kogos-lepszego-niz-duda-czy-trzaskowski.html 

This activity is part of the Project PRECOBIAS